Cestopis kapitána z přeplavby Tenerife-Gibraltar
Škola jachtingu » Aktuality » Cestopis kapitána z přeplavby Tenerife-Gibraltar
Tenerife je určite pekným miestom na strávenie niekoľkých dní, plavba na Kanárskych ostrovoch je zase tým najlepším čo môže jachtár pre seba cez zimu urobiť. Všetko však raz končí a začiatok sezóny v Chorvátsku už bezodkladne volá späť do domovského prístavu v Kaštele aj Ariadne, Beneteau First 45, tráviacej zimu v tejto časti Atlantiku. Trasu preplavby sme rozdelili na 4 etapy, na každej sa podľa plánu bude zúčastňovať iná posádka, iba skipper ostáva ten istý. Ja.
Na Ariadne bývam už skoro mesiac, prípravy na túto plavbu som teda vykonával priebežne. Po príchode dvoch chorvátskych členov posádky, zhodou okolností zamestnancov charterovej spoločnosti ktorej táto loďka patrí, sa ale práce rozbehnú v oveľa vyšších obrátkach. Pristupuje ešte mladý poľský skipper lode Polonaise, ktorému skončilo angažmá v tomto prístave a potrebuje sa zviesť na Gibraltár. Nám sa každá skúsená ruka hodí, tak tohto stopára radi prichýlime.
Predpoveď hlási zvládnuteľný začiatok plavby s pomalým zhoršovaním podmienok neskôr, po pripravení lode a zhodnotení posádky (skúsená a fyzicky zdatná) teda padá rozhodnutie okamžitého opustenia Tenerife. Po niekoľkohodinovom pôsobení tlakovej výše, ktorá sa sem natiahla z Azorských ostrovov a takmer utíšila aj pasátové vetry, pred ktorými tu za normálnych okolností niet úniku, by mal byť oceán relatívne pokojný. Kým opäť nezačne severovýchodný štandard postupne zosilňovať až na 8 Bft. To by sme ale podľa plánu mali byť už na Madeire. Ďalšia možnosť odchodu by bola až o 4 dni neskôr a aj to do rozvlneného živlu s málo časom nazvyš. Rýchlo teda chystáme, tankujeme, viažeme, odväzujeme, vyplávame. Povinný panák Neptúnovi (tentokrát pije sám) a pár hodín ešte strávime v závetrí na západnej strane Tenerife. Už pri útesoch Los Gigantes ale dostávame zopár faciek pripomínajúcich chorvátsku boru. Aký začiatok, taký koniec, ale o tom až neskôr. Entuziasticky a so snahou stabilizovať loď v tomto zväčšujúcom sa vlnení vyťahujeme plachty. Avšak už o chvíľu zisťujeme, že sme to trochu prehnali s ich veľkosťou. Diera na hlavnej plachte však vzniká tesne pod tretím refom a s takto zmenšenou plachtou teda môžeme pokračovať ďalej. Nakoniec jej viac aj tak nebolo treba. Po niekoľkých pokusoch o postup výhradne na plachty volíme radšej kombináciu s motorom, pre lepšiu ovládateľnosť lode a priamejší kurz na Madeiru. Predpoveď na najbližšie dni robí totiž predstavu veterného tieňa za Madeirou vcelku lákavou a taktiež aj kormidlovanie lode s dlhým kýlom na takýchto vlnách dáva celkom zabrať. Ak teda chceme zabrániť tomu, aby sa Ariadne o ne mlátila spôsobom a za vydávania zvukov, ktoré evokujú lámanie konštrukcie a pád sťažňa. Maximálnu dĺžka času kormidlovania jedným človekom teda stanovujeme na 1 a ½ – 2 hodiny, potom zväčša nastáva strata koncentrácie kormidelníka a nervov posádky. Skúškou prichádzame na to, že veľmi pomáha zrefovaná kosatka, ktorá pomáha držať provu lode v menšom vertikálnom pohybe a okrem toho sa s ňou dá ľahko podľa sily vetra pracovať. S príchodom večera sa Chorvat Tomo poobzerá okolo a situáciu v okolí skomentuje laxným: „Jediny idioti na moru“. Prvá noc je tak skúškou odhodlania celej posádky. Pohľad do kokpitu zvnútra lode občas evokuje zábery z Volvo Ocean Race, alebo ktoréhokoľvek aquaparku. Vietor sa pohybuje v rozmedzí 20–30 uzlov – slabší v pásmach pod oblakmi, silnejší mimo, presne podľa príručky. Vlny majú odhadom približne 2 a pol metra, aj keď sú poskladané ako schody na Sacre-Coeur a ich výška sa odhaduje iba ťažko. Keďže sa však snažíme dostať proti nim, teplotu vody poznáme celkom bezpečne. Približne príjemných 20 stupňov. Jediný, kto dokáže spať, je Poliak Filip. A to v prednej kajute!
Čím dlhšie sa plavíme, tým sme otrlejší a vietor okolo 25 uzlov nám pripadá ako pohoda. Nikomu sa už nechce pracovať s kosatkou, tak šetríme sily a nechávame ju v najmenšej „pracovnej“ veľkosti a za kormidlom sa tešíme 30 uzlovým bafám pri ktorých sa Ariadne pekne rozbieha. Poslednú noc pred Madeirou všetko vrcholí. Unaveným okom si uvedomujem rýchle zatiahnutie oblohy nad pravým obzorom, na ktorej zrazu nevidno hviezdy. Až biela pena valiaca sa z priestoru kdesi vo výške pár metrov nad palubou ma presvedčí, že tu vôbec nejde o oblačnosť a ak okamžite neotočím kormidlom proti tejto mase vody, tak preveríme funkčnosť harnesov a uchytenie všetkých komponentov lode vrátane sťažňa. Proste rock´n´roll. Hlavne teda ten roll. Až ranné slnko odhalilo pravú podstatu tejto situácie a nikto z nás úprimne neveril, že sme v tom v noci dokázali jazdiť a bez väčších problémov to prežili. Guráž sme našli asi vďaka tomu, že sme tie vlny nevideli. Už doobeda ale vietor utícha a vlny sa začínajú stretať z dvoch strán, čo je na jednu stranu výsostne nepríjemné, na druhú je to ale neklamná známka toho že už sme iba niekoľko míľ od Madeiry. Navigačne by teda malo všetko byť v poriadku. Až na to, že ani na vzdialenosť 20Nm nevidíme ani obrys tohto ostrova, čo má samozrejme za následok sériu nemiestnych a nie moc vtipných poznámok. Tajuplný ostrov sa ale nakoniec predsa len objavuje a zvlášť po udalostiach posledných dní musím uznať že vyzerá nádherne. Niekto si dokonca otvára pivo. Telefonát do Funchalu nám však kazí radosť, pretože marína v tomto meste neprijíma žiadne lode a my tak musíme až do Quinta do Lorde na východnej strane ostrova, čo je znamená približne 30Nm navyše. Že sem prichádzame v noci za 25 uzlového vetra nás už nemôže vyviesť z miery. High-five, sprcha a konečne pár hodín neprerušovaného spánku. Myslím, že zaslúženého.
Výber maríny sa nakoniec ukáže byť veľmi šťastným. Teda, neviem či to tak funguje na celom ostrove, ale tu sú ľudia neuveriteľne milí, usmievaví a šťastní. Stačí ísť s uterákom po móle a okoloidúci marinero Vás ponúkne odvoz do sprchy svojím golfovým vozíkom a ešte s radosťou poklábosí. Moje pokusy o oprášenie portugalčiny sa tiež stretávajú s nadšením. Servis lode zaberie celý deň. Pokiaľ zašívam plachtu, chlapi kontrolujú sťažeň a kýl, keďže pevnosť týchto častí lode pravdepodobne v posledné dní podstúpila slušnú skúšku. Ešte ostáva nabrať diesel aj do kanistrov a celkovo pripraviť Ariadne na ďalšiu etapu. Po bližšom preskúmaní diery na plachte však zisťujem že na vine nebolo jej preťaženie, ale pôsobením UV žiarenia porušené švy. Moja skipperská česť teda neutrpela až takú ranu.
Pád dní venujeme skúmaniu ostrova, až pokiaľ nie je jasné, že okraj tlakovej níže idúcej ponad Azory kdesi k Anglicku neprinesie priaznivý smer a silu vetra. Vychádzame však o deň skôr – chceme sa totiž ešte zastaviť aj na Porto Santo, malom ostrovčeku severovýchodne od Madeiry. Myslíme si, že by bola škoda iba prejsť okolo bez povšimnutia. Naň teda ešte prichádzame proti dobiehajúcim vlnám a slabnúcemu vetru čo nie je nič príjemné, ale tých pár hodín sme za exkurziu na ďalšie miesto uprostred ničoho ochotní obetovať. Sídli tu asi najpríjemnejší príslušník policajného zboru na svete (aj keď má asi 2 metre a priemer bicepsu blížiaci sa obvodu mojich stehien), avšak okrem dlhého rybárskeho móla, sopečného kopčeka ako z obrázkovej knižky o dinosauroch a dlhej pláže s pieskom dovezeným z Maroka neponúka prakticky nič. Ďalší deň teda vyrážame. Už iba traja, pretože náš poľský spolucestujúci musel kvôli problémom doma odletieť. Ale takto má aspoň už každý svoju kajutu.
Nasledujúce 4 dni sú ako z lifestyle-jachtárskeho magazínu. Zadobočný vietor 10–15 uzlov, poväčšine čistá obloha a žiadny mobilný signál. Čas na hrátky so sextantom, čítanie, písanie, či akúkoľvek inú formu duchovnej očisty. Široko-ďaleko sa iba občas mihne nejaká obchodná loď a pravidelne nás chodia navštevovať delfíny. Tretí deň objavujeme na prednej palube mŕtvu lietajúcu rybu – musela tu pristáť niekedy v noci, keď sme si ju nevšimli. Vystrojíme jej teda teatrálny pohreb a ja po prehliadke fyziológie jej plutiev už naozaj verím, že tento živočích vie plávať aj lietať. Jediná výčitka ktorú mám voči tejto časti plavby sa týka jedného rána, keď sme si povedali že sme príliš unavení na to aby sme sa išli hrať s plachtami a najprv sa teda radšej trochu prespíme. Keď sme sa prebrali, vietor zoslabol už k nepoužiteľnosti a my sme tak prišli o poslednú šancu zajazdiť si na genaker na Atlantiku…
Ako sa blížime k Gibraltáru, hustne aj lodná premávka a my si
hovoríme, že príchod do tejto úžiny by bol teda najlepší za dňa.
V maríne sa vyväzujeme o pol druhej ráno. Udalosti vedúce k tomu by sa
dali popísať ako tréning na bobríka orlieho zraku pri rozoznávaní
jednotlivých navigačných svetiel (Boh žehnaj AIS). Vybrali sme si prístav
Marina Bay, ktorý nás v britskej časti bol ako jediný ochotný prijať, aj
keď miestny marinero bol v práci asi prvýkrát. Teda aj v maríne. A pri
lodiach. A možno aj na svete. Aj po trojnásobnom zopakovaní nášho ponoru
sa nás stále snažil vopchať medzi lode približne polovičnej veľkosti:
„Hej Jozef (univerzálne meno pre pomocníka v maríne), je príliv, či
odliv?“
„Príliv“
„Ok, a o koľko spadne voda?“
„O meter“
„Fajn, hĺbkomer ukazuje 2.7, ponor máme 2.5, tu teda nemôžeme ostať“
„No, no, no, it´s okay“
Po polhodine presviedčania a bezplatných lekcií práce s prílivovými tabuľkami a základov matematiky nás neochotne poslal bokom k inému mólu. Jedno lano krížom na druhú stranu k plávajúcemu mólu a boli sme vcelku komfortne vyviazaní so 4m vody pod sebou. Kto by si myslel, že s priemerným počtom troch hodín spánku denne počas posledných 4 dní by sme mali už nárok ísť spať, ten ešte neriešil byrokraciu po priplávaní do inej krajiny. Špeciálne na anglické územie. A s človekom, ktorý absolvoval kurz práce s daným počítačovým programom spolu so základmi angličtiny asi pred týždňom na teoretickom rýchlokurze a teraz po prvýkrát vidí ako sa líši skutočný život od popisu v príručke. Nepomáha ani vehementné búšenie do klávesnice a tak zo strachu o tento prístroj, či skôr o svoju príčetnosť zaujímam jeho miesto a za 10 min. máme hotovo. Skoro. Po umytí zubov, sprche a vytiahnutí pokladu vo forme čistého trička na spanie prichádza na kontrolu ešte imigračná polícia. Túto situáciu trochu komplikuje fakt, že Tomo vyzerá ako marocký pustovník, ktorý si iba nachvíľu odložil turban kým sprzní nejaké tie naše európske hodnoty, či aspoň sociálne zariadenia. Ničomu nepomáha ani moja žartom myslená výčitka, že mal zostať v podpalubí kým nájdeme spôsob ako ho prepašovať do Nemecka. Policajných príslušníkov ale asi nakoniec presvedčí fakt, že ako správna hračka prírody má na svoju farbu pokožky a vlasov nezvykle výrazné modré oči. A chorvátsky pas. S perspektívou dlhého a pokojného spánku teda zaliezame do kajút.
Túto idylku ale trochu prekazí prílet prvého Airbusu a s ním spojený šialený útek z lode, keďže sme boli všetci presvedčení o príchode súdneho dňa. Stojíme asi 50m od runwaye.
Spánok teda ešte počká aj keď na lodi je tentokrát všetko ok – počasie bolo fajn a zabránili sme aj sabotážnemu pokusu marinera o umiestnenie Ariadne v tejto maríne nadobro – čím by ale vytvoril monumentálny pamätník svojej nekompetentnosti a idiocii. Ideme teda opäť raz spoznávať okolie. Správy o divo žijúcich opiciach dokážu zmobilizovať dokonca aj Chorvátov k turistike a pomaly teda kráčame na Gibraltársku skalu. Aj keď sa to nezaobíde od teatrálnych infarktových výstupov a krabičky cigariet, ktorá ich má asi aj trochu na svedomí. Opice pózujú, naučené na záujem turistov a… kradnú. A bijú sa. A ceria zuby. V tejto oblasti si naozaj musíte dávať pozor na svoje deti. A Chorvátov.
Našu spánkovú depriváciu naďalej prehlbuje aj fakt, že podľa írskeho kalendára na dnes pripadá St. Patrick´s Day. A my si túto modernú výhovorku na zvýšenie príjmov pivovaru Guiness tiež nemôžeme nechať ujsť. Ťažké sklamanie ale spôsobuje fakt, že celé mesto je už o 22:00 mŕtve a my naveľa nachádzame jedného barmana, ktorý je naše túžby po čapovanom pive ochotný vypočuť. V jeho bare sa spieva karaoke, atmosféra je vcelku príjemná a my teda nakoniec predsa len oslavujeme. Aj Patrika, ale skôr náš príchod do Európy. A po návrate na loď nám asi už ani tie lietadlá nevadia.
Na ďalší deň ideme tankovať a vzápätí vytvárame nový rekord v preplavbe medzi britským a španielskym pobrežím. Aj s previazaním fendrov a lán na druhú stranu asi 10 minút. Jedným z dôvodov takéhoto konania je naša túžba po spoznávaní viacerých miest a marín v okolí, z pragmatickejšieho hľadiska nám ale do Mariny Alcaidesa doručili novú plachtu. Rovno ju teda aj meníme (moja zašitá a s vylepšeným logom „One Sails & Andel Production“ putuje do zadnej batisty), čo trvá pár hodín a zbytok dňa sa teda rozhodneme stráviť na španielskej strane, v mestečku La Linea. A zisťujeme, že celý St. Patricks Day pripomína v porovnaní s obyčajnou španielskou sobotou maškarný ples v materskej škôlke. Na ďalší deň miznú chlapci na letisku a späť domov, ja teda upratujem, periem, moknem, konečne oddychujem a tak všeobecne chystám veci na príchod novej posádky.
Michal Andel
Aktuality
Ako prežiť na mori?
Keď sa Vás kríza opýta čo ste robili v rámci pripravy na ňu...
Kurz radiooperátora VHF nově i ONLINE
Ve spolupráci s RYA jsme pro Vás připravili mimo klasických kurzů radiooperátora VHF (Short Range Certificate) nově i online VHF kurz. Výhodou tohoto online dálkového studia je, že jej lze absolvovat z pohodlí domova.
Zimní kurzy na Tenerife 2021
Kanárské ostrovy nabízejí v zimním období ideální podmínky pro jachting a proto již nyní vypisujeme termíny pro praktické kurzy, které zde organizujeme ve spolupráci s naším partnerským RYA Training Centrem.